Silvia Matejkova

Nikdy som nemala rada jeseň. Depresívne obdobie. Upršané prázdne dni. Nič viac, nič menej. Možno teda niečo menej, ale nič viac. Ráno vstať, odtiahnúť závesy a povedať si „zase“. Áno, znova sa leje ako z kŕhly. Znova neviem ktoré tenisky obuť, keďže všetky sú premokavé, ktore mikiny a bundy si vybrať, znovu si musúm kúpiť nový dáždnik, pretože aj ten piatý bol nekvalitný. No niečo, alebo niekto tento môj pohľad zmenil. A možno si to aj ty. A tak teda vyrozprávam svoj príbeh o nečakanej zmene postoja.

Vidím uja zbierajúceho gaštany. Ani neviem prečo, no tento pohľad ma donúti vidieť, počuť, cítiť niečo viac ako pri obvyklej ceste domov zo školy. Zrazu mi v ušiach začne hrať melancholická pieseň, ktorá môjmu novému prebudenému pohľadu dodáva ešte viac slobody. Jej tóny prenikajú mojím srdcom.

Vidím ako deti v gumákoch preskakujú mláky. Dievčat v roztiahnutom babkinom svetri je taktiež čoraz viac.

Cítim dážď vo vzduchu. Polonahé stromy sú všade na vôkol.

O áno. Autumn is here! LOVE IS HERE!

V týchto upršaných dňoch mám len jedno pravidlo. Tešiť sa z vecí, z malých vecí. Lebo toľko malých radostí spôsobí jednu veľkú. A preto využívam svoju fantáziu vidieť veci krajšie ako sú.

A to vo mne spôsobil, len jeden starší ujo, ktorý o tom ani nevie. Moje každoročne depresívne obdobie zmenil na obdobie radosti. Pretože zodvihol gaštan a tešil sa z toho.

Možno ich chcel podarovať svojim deťom, alebo aj vnúčatám. Zaujímalo by ma, načo myslel keď ich zbieral. Z jeho tváre však bolo vidieť veľa lásky a radosti.

A preto sa budem usmievať, budem sa tešiť aby táto jeseň bola obdobím lásky, radosti a dobrých skutkov!:)